Dieťa naše jediné
Opäť o deťoch?
Téma dieťa je veľmi vďačná, pretože je aktuálna stále. Všetci máme kúsok dieťaťa v sebe (niekto veľké, niekto väčšie), ktoré sa prejaví hlavne v čase, keď stretneme nejakého malého človiečika, prípadne takého máme doma. Vtedy väčšina z nás pocíti akési šťastie, povzbudenie, a aj z namrzeného deda na ulici sa zrazu stáva ten malý chlapc, ktorý tak rád hrával futbal. Akoby zastal čas a vidí to malé chlapča, ktorým kedysi bol a vyčarí sa mu úsmev na tvári. Buď sa prihovorí alebo sa len tak usmeje na malé chlapčiatko či dievčatko.
Áno, je to úžasné, keď sa dostaneme spomienkami späť do detstva a keď sa nám od tej chvíle rozjasní deň. Niekedy nám stačí naozaj tak málo. Raz sa mi jedna pani prihovorila a povedala, že deti sú ešte také čisté a nevinné ako zvieratá, preto ich má rada, dospelých už pomenej. Áno, malé deti sú ako nepopísaný papier, na ktorý sa práve veľa píše do ich zázračného siedmeho roku života. Dovtedy sa deti formujú a to, ako budú fungovať ďalej v dospelosti, veľmi závisí od “ich zapísaných stránok” počas ich magického obdobia ako to nazývajú nejedni psychológovia.
Čo to znamená v praxi?
To, čo sa naučí a najviac získa dieťa počas jeho šiestich – siedmych rokov, z toho bude čerpať v ďalšom období. Aj preto viacerí psychológovia či aj pedagógovia upozorňujú a poukazujú na to, že dieťa do tretieho veku života má svoj čas tráviť primárne s matkou bez akejkoľvek inej inštitúcie (rozumej jasličky, a pod.) Ide tu o bytostný pocit bezpečia, ktorý nadobúda práve v už spomínanom ranom období. Či je to presne hranica troch rokov by sa tiež dalo diskutovať, keďže každé dieťa je vlastná individualita, ale bežne sa uvádza, že najskôr od 2,5 roka deti môžu byť “citovo” zrelé na odpútanie od matky, niektoré nie sú ani v spomínaných troch rokoch.
Ako sa už uvádza odborníkmi uvedená hranica, všetci vieme, že nie vždy je to z pohľadu rodičov možné (či už z finančného hľadiska alebo z individuálnych potrieb) a preto každého rozhodnutie je správne rozhodnutie pre danú rodinu.
Od tretieho roku dieťaťa je už väčšina detí v zariadení alebo v rodinnom kolektíve. Tam strávi až vyše polovicu času už s inými autoritami a deťmi, s ktorými sa začína stotožňovať. V tomto období začína “nasávanie” všetkého nového z vonku. Rodičia sa zmierujú so všetkým, čo všetko si dieťa odtiaľ nosí. Treba podotknúť, že je to prirodzené, pretože dieťa sa učí napodobňovaním. To sú nielen vzory v rodine, ale aj mimo nej. Potom už zostáva na rodičovi, ktoré “napodobneniny” sa mu páčia a ktoré nie a dieťatu ich “prepíše”.
Ako ich prepísať?
Vysvetľovaním a poukazovaním na hodnoty a správanie, ktoré má daná rodina. Je to niekedy beh na dlhé trate, ale časom si dieťa uvedomí, že rodičia sa mu snažia len udať ten správny smer. Ako sa vraví, čo zasejeme v mladosti, tie plody budeme zberať v budúcnosti. Preto je veľmi dôležité s deťmi komunikovať, naladiť sa na ich “anténu” (aj keď každý rodič vie, že niekedy to môže znamenať vydať čo najviac empatie a úsilia z jeho strany) a pozorne ich počúvať, nielen si ich “vypočuť”.
Niekedy aj v tichosti počuť tie najväčšie múdrosti, múdrosti našich ratolestí…
