Zúriaci lev a.k.a vitaj vzdor

Asi to všetci poznáme. Dieťa je v stave vzdoru, nie a nie sa upokojiť. Stačí malá vec, ktorá ho rozruší a už je oheň na streche. A my by sme v tej chvíli najradšej vlastnili Arabelin prsteň, aby sme sa mohli vypariť (pre mladšie ročníky, Arabela bola rozprávka, kde princezná mala zázračný prsteň, s ktorým, keď si ho otočila na prste, tak zmizla na miesto, kde si želala). Nadšenci Star-treku by určite neraz milovali mať vo vlastníctve teleport, ktorý by určite nie raz využívali. Napríklad v situácii, kedy by sme boli najradšej neviditeľnými.

Keď príde “tá” situácia

Áno, skoro všetci (česť výnimkám, ktorí majú deti, ktoré sú super pokojné a v živote nemali pocit odporovania rodičom, ktorý by sa prejavoval navonok v neprijateľnej forme, rozumej krik leva či zbláznených opíc, ktoré poskakujú hore dole), ktorí túto situáciu zažili neraz snívali o vyššie popísaných vymoženostiach. Lenže žiaľ alebo našťastie, zatiaľ nič také neexistuje. A tak sa musíme naučiť zvládať hnev svojich detí aj v tých najnevhodnejších momentoch. V múdrych knihách sa píše a bolo to neraz aj vizuálne zobrazené vo videách, že máme deti zrkadliť, t.j. ak  sa deti hádžu na zem, tak sa  mamička alebo otecko  hodí na zem tiež. Dieťa sa okamžite zastaví a prekvapene pozerá na rodiča, čo robí, či sa zbláznil.

Lenže, čo ak dieťa stále pokračuje? Čo ak ho nezaujíma reakcia rodiča? Toto už málokto rieši. Doktori napríklad odporúčajú, aby sa veľmi malým deťom takéto “zrkadlenia činností” ani nerobili. Prečo? Pretože deti máme pochopiť, zistiť, čo sa deje vnútri, čo práve prežívajú. Je pravda, že ak je príliš malé a ak ešte ani veľa alebo vôbec nerozpráva, tak je to o to ťažšie.

Čo pomáha?

Vtedy naozaj pomáha už len naše intuitívne cítenie, čo mamy väčšinou majú veľmi dobré vyvinuté. Potláčajú ho len v prípade, že práve v tom obchode alebo na tej ulici, kde sa dieťa hádže o zem či tam iba leží alebo sa nechce pohnúť z rôznych dôvodov, je milión ďalších pohľadov. A nielen hocijakých, ale posudzujúcich a nechápavých, čo to vlastne to malé nevychované dieťa robí. A tu už máloktorá mama dokáže odolať “očnému tlaku”, zostať trpezlivá a veriť v svoje schopnosti. Ak im odolá, je trpezlivá a neponáhľa sa, situáciu ustojí a sama vyrieši. Ale ak príde druhá časť, ktorá je väčšinou pravdepodobnejšia, prepadne okolitému tlaku alebo myšlienkam, že sa práve na nás všetci pozerajú, čo si ľudia myslia, tak stres či náš hnev sa ešte viac prenáša na dieťa a situácia sa vyhrocuje. Vtedy pomôže už len vyskúšať rady odborníkov, ktoré môžu a nemusia fungovať.

Keďže každé dieťa je jedinečná bytosť a každé má inú povahu, univerzálny prostriedok ani neexistuje. Známa česká psychologička radí tuhé objatie po dobu, kedy dieťa neprejde hnev. Niektorí odborníci radia nechať dieťa tak, pokiaľ sa upokojí. Potláčanie emócií nepomáha. A keďže obdobie vzdoru je obdobie, kedy dieťa nevie ako sa má s nimi popasovať, tak sa s nimi niekedy popasuje s rodičovskou pomocou. Prípadne prídu do cesty zázračné tety alebo ujovia, ktorí naše dieťa upokoja, ani nevieme ako a my sme radi, že aj to milé prekvapenie zo záujmu cudzích ľudí o tú malú bytosť pomohlo stíšiť hnev.

Ako zvládnuť  pocity dieťaťa?

Malému dvojročnému dieťaťu ešte ťažko budeme vysvetľovať, čo sú to emócie, aby to ešte aj chápalo. Aj keď teraz je móda všetko deťom vysvetľovať, mali by sme sa najprv dozvedieť, ako fungujú deti. To znamená, ako prijímajú informácie čo najľahšie. Zložitým vetám a ďalekosiahlemu vysvetľovaniu im veľmi nepomôžeme. Ale môžeme mu hovoriť o emóciách cez samostatné obrázky (napr. kartičky) alebo knižky s obrázkami. Nie nadarmo sa hovorí, že zlá kniha neexistuje. Ak dieťa nebaví kniha, tak ide iba o  zlý výber. Deti majú rady hry, čo tak vyskúšať hru, kde vyrobíte postavičku, ktorej môžete meniť tvár s rôznymi pocitmi (plač, hnev, radosť, smiech), prípadne môžete aj kúpiť skladacie hračky (napríklad zvieratiek), kde sa dajú emócie na hlavičkách meniť, prípadne aj oblečenie. Hra je spôsob, kedy dieťa učíme viac ako si myslíme. Pre staršie deti už môžeme začať aj s vysvetľovaním, čo sa nám páči a kedy sme šťastní, a naopak, keď nás niečo hnevá, tak to dať najavo a vysvetliť, prečo sa tak cítime.

A ako zistíme, či sme uspeli?

Vzdor, čiže malá detská  puberta je u detí rôzna, u niekoho sa nemusí skoro vôbec prejaviť, a u niektorých trvá až do školy. Ale čím sú deti staršie, tým vedia aj presne pomenovať to, čo prežívajú a práve vtedy zistíme, či sme ako-tak zvládli úlohu, ktorú sme sa mali naučiť práve cez naše dieťa.

Bea.Ch